Veselé Vianoce

Moje Vianoce začali tohto roku už v októbri, hoci nechtiac.

Ráno som sa chystal do práce. Na plece som si dal tašku s dokladmi a peňaženkou. Na stoličku v predizbe som si pripravil puzdro s okuliarmi, peračník s peknými perami, ktoré som niekoľko rokov s láskou zbieral cez eBay a ešte nejaké drobnosti. Tých vecičiek bolo na tej stoličke vlastne dosť, tak som ich dal do igelitky. Obul som sa a keď som už bol naozaj na odchode, zbadal som pod stoličkou staré noviny a reklamné letáky. Zobral som ich a dal som ich do ďalšej igelitky. Už som toho mal dosť v rukách a na pleci, tak som zatiaľ dal tašku s osobnými vecami do tej s tými starými novinami.

Keď som vyšiel von, prekvapili ma 4 cigáni, ktorí v rámci verejnoprospešných prác zametali parkovisko pred naším činžiakom. Potešil som sa, že naše životné prostredie bude zase o niečo čistejšie, zahodil som igelitku do kontajnera, nastúpil som do auta a išiel som do roboty. Sadol som si do svojej kancelárie, poprosil som kolegynku urobiť mi kávu a zapol som počítač. Usŕkal som si z kávy – nie naozaj, lebo nesŕkam pri pití kávy, ale to slovo sa mi páči:) – a siahol som po okuliare. Netrafil som, puzdro nebolo na stole, kam ho obvykle dávam. Pozrel som sa do kabáta, ale ani tam som ho nenašiel. Nato som si všimol, že mi chýba aj pero na obvyklom mieste vo vrecku košele. Rozmýšľal som, kde som dal puzdro na okuliare a peračník. Zrazu mi napadlo, že do igelitky. A tá igelitka je v igelitke so starými novinami. A tá je... v kontajneri. Dočerta!

Rýchlo som zavolal partnerke – ledva som poloslepý vytočil jej číslo – a poprosil som ju, aby ihneď poslala svojho syna dole do kontajnera. To zase nepadlo dobre – „Veď nie sme zase na tom tak zle, nejakú nehnuteľnosť predsa len občas predáme“, bola jej reakcia. „Nežartuj“, povedal som jej, „len ho rýchlo pošli vybrať moju igelitku zo smetí.“

Sadol som si do auta a vrátil sa domov. Z kontajnera trčali nohy syna mojej partnerky, ale nemal dobrú správu. „Nenašiel som tvoju igelitku“, uškrnul sa, „ale aspoň som sa najedol.“ „Choď niekde“, skríkol som mu, „ešte aj ty ma štvi!“ Obzeral som sa, ale ani stopa po tých štyroch verejnoprospešných cigánoch. Opäť som si sadol do auta a povozil som sa po priľahlých uliciach, ale nikde som ich už nenašiel.

Smutný som sa vrátil do roboty. Vytiahol som trojeurové okuliare kúpené v drogérii (prečo 3 eurové a v drogérii je iná historka) zo šuplíka a telefonicky som si objednal v optike nové oči. Na stole som našiel nejaké staré pero, tak som aspoň mal s čím písať.

Viem si predstaviť radosť tých štyroch, keď našli moje pekné okuliare a tie pekné perá. Iste si povedali: vidíš, Jožo, oplatí sa hrabať v kontajneroch, títo boháči zahadzujú aj úplne nové veci.

Zmieril som sa s tým, že som sa nechtiac zahral na Deda Mráza. Čo už. Len ma vytočil môj starší syn týždeň po tejto udalosti. Povedal mi, že videl zametať niekoho v meste s podozrivo inteligentnými okuliarmi a pekným zlatým perom a či ho náhodou nesponzorujem. Radšej nenapíšem, čo som mu na to povedal.

Prajem Vám Veselé Vianoce. Buďte aj Vy štedrí s darčekmi. Ani neviete, ako ľahko niekoho potešíte neočakávaným darčekom. Napríklad mu môžete cez nás kúpiť nejaký domček alebo byt. Potrebujem si totiž zarobiť na nové pero...

Drs. Rudolf Kooijman

Prečítajte si tiež ďalšie príhovory